Bujóny, polotovary, návody, instantné životy... Dnes sa nám všetci snažia vo všetkom pomôcť.
Kedysi bolo všetko ťažšie. Dnes zápalky nahradili zapaľovače, ľudí počítače, mozgy spoločnosť. Nikto sa už nepotrebuje rozhodovať sám za seba – stačí nám, keď máme predostretý nejaký ľahko stráviteľný názor a my ho s radosťou prijmeme.
Čo na tom, že čokoľvek predtrávené už nemá pôvodnú farbu, tvar ani konzistenciu. Hlavne, že to nezaťaží naše žalúdky a mysle.
Chvalabohu, že už tu nemáme diktatúru!!! Dnes si každý môže myslieť a robiť čo chce – samozrejme – na vlastné riziko. No kto má dnes čas vymýšľať niečo nové? Predsa aj otroctvo bolo rokmi overené a dobre vynášalo. Tak ako dnes politika. To má akože niekomu prekážať, že priemerní smrteľníci potrebujú pomoc, pretože aj keď sa všemožne snažia, spravodlivosti sa nedovolajú?
Lekári, zákonodarcovia, sudcovia a úradníci majú dosť vlastných problémov a my by sme drzo chceli, aby riešili ešte tie naše? Oni nám len poskytnú univerzálne riešenia vhodné na všetky druhy komplikácii a je to. Potom nasadnú do tých svojich drahých autíčok a budú parkovať na miestach pre invalidov. Ale nás to predsa nemôže vykoľajiť. My sa na to budeme pozerať a s radosťou im ešte otvoríme dvere, nech môžu vystúpiť. Poprípade si ešte kľakneme pred nich, aby si do nás poutierali ich ctené nožičky. Oni môžu – oni majú imunitu...
Prizerajme sa ďalej tomu, ako pseudodemokracia a slobodný právny štát drví naše ideály. Ideály sú predsa iba pre pre deti... Deti veľkých dospelákov, ktorí pre problémy s korupciou a byrokraciou nemajú čas pozerať sa na skutočnosť. Im stačí len to, čo im predostreli tí, s ktorými vedú boj. Samozrejme, že tiež len „akože“. A o nejaký čas, keď sa nám to tu celé zrúti, možno vyvrátime naspäť všetko predtrávené a začneme sa zaujímať o to, čo je naozaj dôležité.