reklama

Moja láska

Je to sloh, tak to tak berte...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Vždy som mala rada zvieratá. Akékoľvek. Chcela som sa stať dokonca veterinárkou. Táto skutočnosť sa síce zmenila, no moja láska k zvieratám zotrvala. 

Prvé mačiatko som dostala od mamy, keď som mala päť rokov. Odvtedy sa ich u nás vystriedalo mnoho. Mačky sú úžasné zvieratá, no mojím snom bol vždy psík. Prosíkala som, fňukala, nič nepomohlo. Chýbal mi niekto, s kým by som sa mohla hrať, nielen maznať. Niekto, s kým by som sa mohla prechádzať po okolitých kopcoch. Sama som si však psa kúpiť nemohla a rodičia nechceli. Osud to teda zariadil inak.  

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mala som dvanásť rokov. Bolo leto. Piaty august 2001. S kamarátmi sme ako každý iný deň šantili na sídlisku. Tento deň mal byť však iný. Iný ako ostatné. Zjavila sa ona. Vychudnutá, s vykĺbenou zadnou labkou. Vystrašene prikrívala k nám. Okolo krku špagát. V očiach zúfalá žiadosť o pomoc. Tí, ktorí bývali najbližšie zbehli po niečo pod zub a po vodu. Bolo nám jej všetkým ľúto. O pár hodín už ostatných omrzela, ale ja som s ňou strávila celý deň. Na sídlisko sadla tma. Museli sme sa rozlúčiť. Nerozumne som ju priviazala k stĺpu, aby mi do rána nikam neutiekla.  Na druhý deň som šla za ňou hneď ako to bolo možné. Z domu som ukradla kus salámy. Keby som sa priznala, kam idem, nepustili by ma. S pouličnými psami sa predsa hrať nemá. Nechceli zdravé šteňa, prečo by mi mali dovoliť starať sa o tuláka?  Našla som ju tam, kde som ju predchádzajúci večer nechala. Samozrejme. Dala som jej najesť a napiť. Bola slabá, ale i tak mala obrovskú radosť, že ma vidí. Hrali sme sa, maznali. Až do večera. Cítila som, že sa jej nemusím báť. Neublížila by mi.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nedokázala som ju tam už nechať. Ďalšiu noc samú, napospas tým, ktorí túlavé zvieratá nemajú až tak v láske. Musela som ju zobrať so sebou. Vzala som do rúk biedny špagát obopínajúci jej hrdlo a viedla som ju domov. Bol už večer a my sme spolu pomaly kráčali smerom k lepšej budúcnosti. Mala som v očiach slzy, pretože som nevedela čo bude. Nechala som ju na ulici a už s plačom som vbehla do dvora, kde sedeli moji rodičia. Nechápali čo sa deje. Ja som vzlykajúc habkala, že na ulici mám psa, ktorý musí byť môj, pretože vyzerá príšerne a mne je ho ľúto. Na moje veľké prekvapenie ma po ňu poslali. Videla som v ich očiach zhrozenie z toho, v akom stave sa to chúďa nachádzalo. Po dlhej debate sme dospeli k záveru, že u nás prespí. Ráno ju vraj vezmeme k zverolekárovi a potom ju dáme preč.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mala som zmiešané pocity. V noci som vzrušením takmer nespala. Na druhej strane som sa ráno bála vstať, pretože som nechcela, aby tam už nebola. Nakoniec som sa odhodlala zísť dolu. Na stole som zbadala novú vôdzku, obojok a košík. Nechápala som. To všetko kúpili len kvôli jedinej návšteve veterinára? Alebo bude predsa len naša? Spýtavým pohľadom som sa pozrela na otca. Pochopil, čo som nedokázala vyrieknuť: „Rozmýšľal som nad tým a možno by sme si ju mohli nechať aspoň kým sa vylieči. A teraz sa rýchlo obleč, pôjdeme jej dať vyšetriť tú labku.“ 

Moja radosť bola nevýslovná. Dozvedeli sme sa, že má pol roka a noha sa vylieči. Samé dobré správy.  Neznámej sme dali meno Fany. Prešlo niekoľko mesiacov. Labka sa jej vyliečila, pribrala na normálnu váhu. Dozvedela som sa, kto bol jej pôvodným pánom. A že sa k nej nechoval dobre. Videli sme, že sa bála každého prudšieho pohybu. Časom sa to všetko zlepšilo.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mysleli sme si, že už sa nemôže nič stať. Opak bol však pravdou. Pri dverách zazvonil neznámy pár. Keď som sa spýtala, za kým idú, povedali, že za psom. Premkol ma strach. Snáď mi ju teraz nezoberú? Ja im ju nedám! Predsa ju týrali! Nemôžem ju dať do rúk niekomu, kto jej tak ubližoval!  Prehodili sme pár konverzačných viet: „Ako sa má?“, spýtali sa. „Už lepšie.“, odpovedala som stroho. Vraj o ňu mali strach, nevedeli kde je... Ako sa niekto môže začať zháňať po psovi po troch mesiacoch? Zaujímavé však je, že neprejavili žiadny záujem o to, aby si ju vzali naspäť. Skonštatovali, že je jej u nás dobre, informovali ma o očkovaniach, ktoré absolvovala. A to bolo všetko. Rozlúčili sa a odišli. Srdce mi bilo ako splašené. Nevedela som, či je to vôbec pravda.  Nikdy viac sa už neukázali. Zostala u nás. Asi po roku sme u nej odbúrali aj posledné fóbie, ktoré sa jej „vďaka“ ľuďom vytvorili.

Dnes už je to viac ako sedem rokov. Zažili sme toho spolu mnoho a verím, že ešte veľa zažijeme. No na deň, keď som ju prvýkrát videla, nikdy nezabudnem.

Alexandra Beňová

Alexandra Beňová

Bloger 
  • Počet článkov:  50
  •  | 
  • Páči sa:  0x

prudko inteligentná, nebezpečne ftipná a prirodzene krásna... no predsa tá najsamúžasnejšia:)) aa skromná, aby som nezabudla... :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu