Čo to spôsobuje? Príde mi to zvláštne v tejto dobe, keď všade navôkol vidíme takmer iba zlo. To dobré si už ani nevšímame.. Alebo je to naopak? Čo vám príde samozrejmejšie? To, že je otec na prechádzke so svojím dieťaťom alebo to, že „dnes na našich cestách zomreli ďalší traja ľudia“. Malé deti nemajú pocit, že je násilie zlé. My, aj keď som sama vlastne ešte dieťa, sme „fičali“ na Gumkáčoch, Mauglim, káčerovi Donaldovi a zbieraní servítkov alebo obrázkov.
Dnes? Generácia, ktorá chodí do základných škôl, je vychovávaná bojovými hrami na počítačoch, „rozprávkami“ (bojím sa to tak nazvať) typ Pokémon, Digimon a iné japonské „rozprávky“, ktoré keď náhodou prepnem na Animax, tak tam po sebe jačia niečo po japonsky a vražia sa navzájom. Mám z toho strach. Nie preto, ako to vyzerá, ale preto, čo z tejto generácie vyrastie.
Súdili nás a súdili aj tých pred nami. No myslím si, že ani my, ani tí ostatní – starší od nás, nie sme takí zlí, ako budú tieto deti. Nemajú detstvo a myslím, že keď budú staršie, nebudú vedieť rozlišovať dobré od nesprávneho.
No ako sa to majú naučiť, keď každodenne vidia v televízii a bohužiaľ niektoré aj doma násilie, vraždy, hádky, nevraživosť. Učiteľky sú nervózne, pretože „tí spratkovia sa nevedia vpratať do kože.“ Rodičia sú v strese, pretože keď ich namiesto toho, aby sa venovali im a nie svojej kariére, posadili pred televízor, zabudli, že rodičovskú lásku nič nenahradí. Majú pocit, že škola ich rozmaznáva a neučí ich poslušnosti. No to, že primárnym zdrojom sociálneho učenia má byť rodina, akosi pozabudli.
Netvrdím, že by sa nemali zoznamovať so spoločenskými problémami, avšak nie takto. Nesmieme im to podávať priamo na podnose bez chuti a bez pocitu smútku. Veď sa predsa stalo ďalšie nešťastie...
Nedávno sme si s kamarátmi vyrazili do baru a obraz, ktorý sa mi naskytol, ma skutočne zarazil: predo mnou bola skupinka asi 6 až 8 ročných detí, ktorých rodičia spokojne sedeli a bavili sa na terase. Deti sedeli vo vnútri a očividne sa o niečom veľmi zanietene bavili. O pár minút neskôr som vyšla von telefonovať a keď som sa vrátila, jedno z tých detí ležalo na zemi a ostatní nad ním stáli, dvaja či traja doňho kopali a kričali na neho: „Ty špina, bezďák, čo tu chceš, my ťa tu nechceme!!!“. Viem, že deti vedia byť kruté, ale čo je veľa to je veľa. Preto sa zamyslime – ak my nevieme, čo je naozaj správne a čo nie, ako to bude s nimi, keď vyrastú.