Časom som si našla aký-taký systém, aby som nežila od výplaty k výplate, ale aby som mala aspoň nejaké to euro v zálohe.
Rozhodla som sa, že podnájom je síce fajn, ale platiť peniaze len tak do vetra sa neoplatí, a predsalen, mám už 22, oplatilo by sa na krk nejakú tú hypotéku zavesiť, nech je ten život zase o niečo viac nahovno.
Tak som sa prekúsala asi pol miliónom inzerátov a našla konečne byt, ktorý sa mi páčil, nachádzal sa v mnou vybranej lokalite a bol finančne dostupný. To som však ešte nevedela, koľko ďalších poplatkov kúpa bytu obnáša.
Musím uznať, že mi s veľa vecami pomohol otec, avšak.. očakával sa aj nejaký ten môj finančný vklad (neuveriteľné, čo to odo mňa chcú!! J).
Z tých pár (väčšinou doslova) eur, ktoré mi pred výplatou zostáva, sa takéto položky pokryť nedajú. A tu opäť nastáva problém. Zase žijem z ruky do úst. Niektoré veci si síce neodrieknem, ale aj tak.. nie je to med lízať.
V rámci zákonu zachovania schválnosti sa mi podarilo si už niekoľkokrát pohnevať susedov, ktorí sa na mňa boli sťažovať (!!! Nič tak strašné som nevyviedla, naozaj..), a to tam ešte ani nebývam. Vždy keď sa niečo spraví, treba to tam celé poupratovať, aj tak je tam stále kopec prachu a vyzerá to tam ako stavenisko a od môjho vysnívaného bytíku to má zatiaľ na míle ďaleko.
Keby mi niekto polopate povedal, čo ma čaká, tak si radšej tresknem hlavu o stôl a ďalej platím nájomné niekomu inému, než si v mojom pohodlnom živote robiť takéto peripetie.
Verím však tomu, že keď sa to všetko o pár mesiacov utrasie, a ja budem s pohárom vínka v ruke sedieť na svojom vlastnom balkóne s úžasným výhľadom na nočnú Bratislavu, budem rada, ako som to všetko pekne zvládla a poviem si, že to vlastne ani nebolo také zlé. Teda ak ma dovtedy z toho všetkého neporazíJ
Možno aj začnem uvažovať nad tým, že keď už som akože Bratislavčanka, tak by sa mi aj nejaké to autíčko zišlo. A celý tento šialený byrokratický kolotoč sa začne odznova.. :-P
