Ono je to v podstate jedno. Stretnú sa po prvýkrát, alebo sa poznajú už dávno. Ale sú obaja sami a tak neuveriteľne túžia po tom, aby ráno, keď sa zobudia, nebol vedľa nich len oslintaný vankúš. Tak že to radšej skúsia. Spolu. Pochybujú, stále a v podstate o všetkom. Pochybujú sami o sebe, o tom druhom aj o tom, že toto všetko fakt robia.
Dievča spozná chlapca, ktorý do nej naleje tri vodky a povie jej, že je očarujúca, a že sa s tak dokonalou bytosťou túži stretnúť celý život.
Nevyspí sa s ním hneď. Má predsa svoju hrdosť. Dá sa ešte raz pozvať na kávu a až potom príde k nemu domov. Povestné tretie rande.
Na piatom jej povie, že síce má frajerku, ale vôbec si s ňou nerozumie. Nemôže sa s ňou rozísť, pretože je na neho hrozne naviazaná a on sa o ňu bojí, aby si náhodou neublížila.
Hovno! Bojí sa o svoje vlastné pohodlie. Pretože nie vždy je tak ľahké nájsť dajakú, čo mu skočí rovno do postele. A ešte mu aj navarí a uprace.
Naivka rozpráva všetkým svojim kamarátkam v auparku pri mojite (rodičia jej poslali vreckové), aký je úžasný, ale radšej s ňou nebude chodiť po krčmách, lebo ju chce mať len pre seba. Neoficiálne sa len bojí, aby ju s ním dakto nevidel.
Ona ho miluje. Dúfa. Dúfa, že sa aj on zamiluje do nej, vezme si ju, kúpi jej dom s predzáhradkou a spraví jej dve krásne deti. Šťastní až do smrti. Ó áno.
Možno sa pár takýchto happy endov naozaj udialo. Ale žiadna z nás neverí, že to tak naozaj bude.
Tak prečo to stále robíme? Prečo spíme s niekým, kto za to v podstate nestojí? Prečo s nimi trávime čas, aj keď vieme, že o pár dní, mesiacov, prinajhoršom rokov budeme ležať v posteli samé, opustené, zlomené, s fľašou vína v krvnom obehu?
Lebo možno to raz naozaj vyjde. Raz sa do nás zamilujú a ráno nás bude hladiť po vlasoch a pozerať sa nám do očí. Budeme mať šesťdesiat, dospelé deti, v predzáhradke ruže, v skleníku rajčiny a pred sebou krásnu starobu..